Všetci zmeraveli. V prsiach sa im zastavil dych. Matúš vyronil žalostnú slzu a Milada, všetka strávená prudkým duševným bojom, stála bez slova, držiac na prsiach omdlievajúcu dcéru.

Hrabovcove slzy boli vytočené do dna. Víta nekonečne zarmútila povesť jeho otca, nuž ponáhľal sa ešte on preriecť slovo k nájdenému otcovi a k stratenej Ľudmile:

— Ľudmila drahá, tu stojíme na hrobe našej lásky. Zrozumejme sa, kým vstúpime do neho! Teba tratím, keď som ťa už mal dosiahnuť, otca nachodím, keď ho počínam nemať nikdy viac. Kam sa podejem v tomto prepadlisku života? Otec, otec môj, odpusť zradcovi… synovi svojmu! Nezatracuj ma! — A chcel padnúť na jeho prsia. Ale Hrabovec to nedopustil.

— Syn môj drahý, z úst mi ide jed, neskláňaj sa ku mne! Ja vám nemám čo odpúšťať, ale vy sa zmilujte nado mnou a odpusťte hriešnemu. Nechávam vám svoje veľké bohatstvo, svoje zemianske meno, dedičné štíty a statky. Nebudú vám vari potrebné…! Ale ak chcete vedieť, znajte meno dávnej rodiny, ktorej som potomkom, rodiny ***skej. Ale aby som nenakazil toto povetrie, lúčim sa s vami naveky.

Podal Milade ruku, stisol ju kŕčovite a ľahkým krokom kráčal von z paloty.

Vít podával Ľudmile naposledy pravicu na večné pochovanie lásky. — Nech žije naša láska, — hovoril, — v láske sesterskej a bratskej naveky! Boh mi usúdil poznať osteň lásky, za to pri úsvite tohto nového poznania posväcujem svoju krv, svoje srdce, ruky aj umenie tebe, slávny pán Trenčína! Tvoje zástavy a tvoje slovo povedú ma životom!

Ľudmila klesla Milade do náručia, a keď zložila na hrobe zemskej lásky prísahu lásky nebeskej, prosila s matkou Matúša o dovolenie vystavať kláštor, v ktorom ony prvé zaviazali sa zložiť kosti.

— Ach divné, hrozné osudy človeka! Divné, hrozné cesty ľudského poblúdenia! — zvolal Matúš Trenčiansky, oprel sa na svoj silný meč a zalomil svoje žilnaté ruky do kríža.

Pohľad jeho oka zaletel na svetlé hory, kde smutné jesenné slnce lúčilo sa so svetom a tvár mu zažiarila vyšším svetlom jasnejšieho nazerania do tajnej knihy osudov sveta.

[51] absolúcia — (z lat.) rozhrešenie, oslobodenie od záväzku, viny

[52] štóla — (z lat.) poplatok za cirkevný úkon